Ahojte. Som momentálne na erasme na pol roka a cítim sa hrozne. Mala som skupinu kamarátov lenže keď sme boli na trojdňovok výlete, spoznali tam iné dievčatá z Holandska a urobili skupinu bezo mňa do ktorej má nezahrnuli. Ja som tam vtedy trávila čas najmä s mojou spolubyvajucou a jej kamarátkami, ale ani oni ma nikam nevolajú a vždy sa jej musím pýtať či chce niekam ísť a presviedčať ju aby ma zobrala so sebou. Jeden chalan z tej pôvodnej skupiny ma s nimi stále občas volal, lenže keď som prišla na miesto, všetci okrem mňa tam dorazili spolu. Tak som sa ich spýtala, či spravili skupinu bezo mňa a oni chvíľu zaváhali a že hej. Tak som sa spýtala, či sa môžem pridať. Naveľa naveľa ma pridali. Včera sme boli na výlete a potom rovno za mnou v autobuse riešili ako pôjdu na drink, keď dorazíme naspäť do mesta. Opýtala som sa, či môžem ísť teda s nimi a oni sa vyhovárali že vlastne ani nejdú na dlho a nechceli má so sebou zobrať, ale nakoniec som aj tak išla. Teraz sa cítim v ich spoločnosti veľmi trápne lebo je jasné že ma tam nechcú. Lenže ja už nemám s kým iným tráviť čas. Mám pocit, že iba ja tu robím tú snahu s niekým sa zoznámiť a veľmi sa mi to nedarí. Jediný, kto chce so mnou tráviť čas je moja druhá spolubyvajuca, lenže ona je veľmi introvertná a nechce chodiť na žiadne akcie a hlavne nechce tráviť čas s inými ľuďmi, takže keď sa s niekým rozprávam iba pri mne ticho stojí. Cítim sa hrozne. Všetci mi hovoria ako je toto najlepší čas ich života ale ja mám pocit že som strašne izolovaná a nešťastná. Neviem čo mám robiť, vôbec to psychicky nezvládam , každý deň mi je horšie a horšie. Neviem ako sa už teraz niekam začleniť, lebo všetci už majú svoje skupinky a poznajú sa. Je mi naozaj strašne. Mal ma prísť pozrieť aspoň frajer ale stratil doklady a keďže nie je občan Slovenska, bude trvať veľmi dlho kým mu vybavia nové, hrozí možno aj že bude deportovaný do svojej krajiny. Neviem čo mám robiť, som úplne na pokraji síl, nemôžem spať, takmer nejem, strašne som schudla. Každý deň hodiny a hodiny plačem, strašne mi zviera hruď. Neviem čo mám robiť. Keby to boli také že som antisocialna a nesnažím sa dostať medzi ľudí, lenže ja sa snažím, strašne. A nič z toho, iba dokola prežívam pocit odmietnutia a menejcennosti. Je mi hrozne.