Ahoj Blueberry, rozumiem, že cítiť sa osamelý a nepochopený rozhodne nie je nič príjemné. Vedz však, ze častokrát je toto obdobie len fáza, ktorá prehrmí a postupne sa človek začne cítiť oveľa lepšie. Tieto pocity u teba teraz môžu prevládať hlavne preto, že sme všetci zavretí doma s tými istými ľuďmi a po uvoľnení všetkých opatrení sa veci opäť vrátia do normálu. Na tvojom mieste by som sa o týchto pocitoch skúsila s niekým porozprávať, buď s tvojou mamou psychologičkou, alebo si aspoň zavolať s nejakou kamarátkou, ktorej dôveruješ. Ak by sa to ale zhoršovalo, neboj sa vyhľadať odbornú pomoc, alebo sa ozvať aj nám do chatu. Drž sa.

Ahoj Blueberry, je mi ľúto, že sa cítiš tak osamelo a určite nie je príjemné, žiť v strachu z toho, že budeš nedocenená. Je pravda, že nepoznáme myšlienkové pochody druhých ale vieme im napriek tomu pomôcť a podporiť ich. A ver mi, že tvoju snahu, urobiť druhých šťastnými, vždy niekto docení. Tá dnešná doba zvykne trápiť aj mňa ale verím tomu, že ľudia poznajú mieru a vedia sa poučiť zo svojich chýb a počítam s tým, že jak my tak aj ďalšia generácia, posunieme ľudstvo o minimálne o 2 kroky dopredu. Drž sa a neprestávaj veriť.

Myslím že to všetko je fajn je fajn pocit vedieť že dokážete niekomu pomôcť ale osobne poslednú dobu sa cítim hrozne s je to už vyše roka robím všetko preto aby to bolo už lepšie, ale nočné mory strach že zas urobite niečo pre niekoho a nebude im to stačiť ďalšie nadávky a všetko musí byť v najmenšiom poriadku je hrozná vedieť že sa zobudite s tým šťastim kedy ste s rodinou a môžete byť úplne šťastný s potom prísť medzi ľudí vo vašom okolí a robiť všetko podľa nich je hrozný a toľko krát som povedala že chcem ísť preč aspoň späť kde som vyrastala nemohli sme… A preto o 4roky pôjdem na vysokú a chcem sa venovať pomoci kde pomôžem deťom ako sú tu lebo je to správne a vy robite správnu vec aj keď život neni prechádzka ružovou záhradou s nemali by ste brať všetko tak ružovo ale ja to zatiaľ nechápe em však čo by ste asi mohli čakať od tínedžera vo veku 16 rokov kedy len „spoznáva svet“ Mám rada kamarátov s je ich dosť ktorý vedia všetko o mne ale ani rodina ani tí kamaráti nevedia moje myšlienkové pochody aké mám v hlave ja ale viem aké je byť obľúbená a viem aké je byť úplne nikto viem to a preto tvrdim že niekto musí tie veci zažiť aby vedel aké to naozaj je áno psychológia je dobrá vec moja mama je psxchologička a je to fajn ale je ťažké povedať niekomu všetko čo vás toľko roky trápy moja mama vie že to začalo smrťou babky lebo tie veci a problémy sa ukladali a ten rok som to neriešila a skončilo to s depresiou a nespavosťou mne to všetko pomohlo ale len preto že to je moja mama ktorú poznám mamina v práci robí toľko sedení aby mohla pomôcť tomu dieťaťu ale trvá to dlho s nikdy nepovie celú pravdu a môže sa ďalej trápiť ale to je aj touto dobou som rada za to kde som a ako ma vychovali rodičia pretože keď sa pozriem na túto dobu je hrozná to čo robia tínedžeri v ešte mladšiom veku ako som ja tak to je hrozné… Myslím tým že nie je správne chovanie tých detí určitá časť si za to môže sama možno tým že si mysli že je stred pozornosti tak môže ubližovať, piť,fajčiť a drogovať… A občas ten ktorému vážne treba pomôcť nepomôže už nikto a zabije sa neni to správne pretože ten človek sa trápil tak moc s tak moc potreboval pomoc ale nikto tu nebol nikto nebol schopný pomôcť len preto že sa bojí už niekomu veriť bojí sa že sa mu vysmeju

Ahoj Blueberry. Áno, pocit osamelosti už veľa z nás zažilo. Je úplne normálne sa tak raz za čas cítiť. Čo sa týka toho, že ti viac záleží na tom, ako sa cítia ostatní než na tom, ako sa cítiš ty – je veľmi pekné, že sa staráš o druhých, ale nezaškodí trochu myslieť aj na seba. Dopraj si niečo príjemné, napr. horúci kúpeľ, masáž, fyzickú aktivitu, ktorá ťa baví… Napíš si na papier nejaké pozitívne formulky, napr.: „Som dobrá taká, aká som.“ „Zaslúžim si lásku a prijatie.“ a pod. Prečítaj si ich vždy, keď sa budeš cítiť zle. Verím, že sa to čoskoro zlepší a budeš sa mať dobre. Držím ti palce.