Ahoj, Lilix, o zneužívaní sa ťažko hovorí i píše. Obete preto o tom často mlčia alebo sa rozhodnú o tom hovoriť až po dlhom čase. To sa stalo i Tebe. Odborníci však o tom vedia a preto sa nemusíš báť, že Ti nebudú veriť. Je dobré, že si nabrala odvahu a rozhodla sa o tom hovoriť. Ak sa obávaš zájsť za odborníkom, môžeš to skúsiť anonymne na našej linke – telefonicky, chatom alebo mailom. Možno to bude dobrá skúsenosť, ktorá Ťa nasmeruje k ďalšej odbornej pomoci. Tvoja Linka detskej dôvery

Ďakujem za odpoveď. Stalo sa to dávno a preto sa bojíme, že mi nikto nebude veriť, budú mi hovoriť, prečo som to nepovedala skôr a podobne. Tiež vôbec neviem, ako im to mám povedať, keďže je to pre mňa veľké poníženie a vždy keď o tom čo i len píšem, tak sa rozplačem. A tiež ďalšia vec je, že ja si vôbec nepamätám ako vyzeral, môj mozog to nejako vytesnil a tým pádom ani na políciu ísť nemôžem, lebo im ho nemôžem popísať.

Úprimne skus sa s tým o tom s niekym porozprávať.Aspoň to nebudeš dusiť v sebe a možno sa ti aj trošku uľaví.Myslim si,že o takýchto veciach sa nestraduje,takže nevidím dôvod prečo by ti to niekto neveril.Možno by ti pomohlo porozprávať sa s psychológom,keďže na takýto nepríjemný zážitok človek tak ľahko nezabúda.