dobry den, neviem ako zacat cize sa vopred ospravedlnujem ak to nebude mat hlavu a patu. cize trpim depresiou, su to uz asi 2 roky odkedy pozorujem, ze so mnou nie je nieco v poriadku ale vzdy som to nejak zvladal lebo som bol obklopeny ludmi ktorym som veril, mal ich rad, oni mna a led som bol na dne vedeli mi vzdy nejak pomoct, avsak uz su to asi 3 mesiace odkedy som sa prestal bavit s drvivou vacsinou mojich kamaratov popravde ani neviem preco len som spravil nejake chyby, s niektorymi som sa prestal bavit z vlastnej vole lebo som mal dovody atd. skoncilo to tak, ze posledne 3 mesiace sa bavim s jedinou osobou a aj tam mam problem kedze si mysli, ze ja mam s nim potrebu sutazit o tom, ze kto je viac depresivny alebo ako to nazvat (napr. ked mu poviem, ze uz to nedavam a chcem sa ,zabit co je pravda, tak odpovie nieco ako hej hej tiez a tak) a popravde lezie mi dost na nervy niekedy a mam chut sa s nim prestat bavit ale potom si uvedomim, ze okrem neho nemam nikoho s kym by som sa bavil, ale aby to nevyznelo, ze ho nemam rad tak uplne tak to nie je su chvile ked aa bavime a je nam ako tak fajn len mi dist vadi, ze mi nedokaze v nicom spravit oporu ktoru potrebujem. a kedze isiel teraz na dovolenku do konca prazdnin tak mam pocit, ze sa zabijem pretoze nemam nic, neviem co mam robit, nic sa mi nechce, nemam chut na nic. dnes som napriklad cely den chodil po meste len so sluchatkami a premyslal som nad zivotom. naozaj neviem ako zvladnem prazdniny bez kamaratov. cely rok som si myslel ze to budu najlepsie prazdniny doteraz pretoze si oddychnem od skoly, budem chodit von, a skoncilo to tak, ze som uplne sam, iba ja a chut sa zabit. uz boli casy kedy som bol celkom sam ale teraz nie. uz nevychadzam dobre ani s otcom pretoze nedokaze spracovat fakt ze som skoro dospely( mam 17) a ja neznesiem jeho optimizmus a to ze sa s nim neviem porozpravat pretoze ked som mu napriklad minule povedal ze ci ma nezoberie k psychologovi tak mi povedal, ze nevidi dovod preco by som mal mat tak mlady problemy s mentalnym zdravim a ja mu neviem nic dokopy povedat a bojim sa. ked videl moje jazvy na ruke tak sa zlakol a zacal kricat ze co to mam na ruke a ja som spanikaril a nechcel som mu povedat ze som si to spravil z chuti zabit sa a povedal som mu ze sme stahovali stary nabytok v skole a sa mi vysmykla skrina z ruk a mi rozskrabala ruku s klincami a ze to nic nie je, neviem ci mi uveril ale odvtedy sme sa o tom nebavili a snazim sa skryt jazvy vzdy a pred kazdym lebo nikomu uz nedokazem pozriet do oci a povedat ze trpim depresiou, ono to nedava zmysel ale proste necitim sa na rozpravat sa o tom s niekym. moji byvali kamarati o tom vedeli ako jedini. radili mi porozpravat sa s otcom o tom ale proste nechcel som a stale nechcem, odbtedy mi pribudli dalsie jazvy a ja sa na seba uz neviem pozriet ani v zrkadle, uz na sebe vidim iba tie jazvy nevidim cloveka. z mojho pohladu som zomrel uz davno a teraz iba prezivam kym sa nestane zazrak nejaky ale uz na to nemam silu. ani neviem preco som sem pisal nemam ziadnu otazku len som sa chcel vyrozpravat niekomu kedze nemam komu, prepacte ak to je dlhe a nema to zmysel