Ahojte. Neviem ani poriadne kde začať. Odmalička som travila čas viacmenej len s babkou, keďže rodičia chodili do práce. Teraz je moja mama na materskej s dvoma mojimi súrodencami takže býva nonstop doma. Môj otec pracuje od rána do večera aj cez sviatky čiže často s nami nebýva. Nie že by mi to vadilo, samozrejme že peniaze treba v dnešnej dobe lenže keď už príde domov čobylen na chvíľu, rodičia sa začnú hádať a často to nekončí len pri hádaní a nervy si vybijú na mojej mladšej sestre. Keď už sa to dostávali cez čiaru, riešila som to tak, že som nebývalé často doma. Väčšinu času som trávila vonku s priateľmi. Ale teraz je to už dlhšiu dobu medzi nami ťažké. Odvtedy mám taký pocit že necítim emócie. Že mi je všetko jedno ale potom mi to vždy príde ľúto. A to všetko zasahuje aj to toho faktu že sa cítim vždy ako tá posledná možnosť pretože naša partia sa skladá aj z chlapcov aj z dievčat. Nie som tak pekná ako moje kamarátky a ani výrečná. Väčšinou som taký ich čierny tieň. To začalo už v škôlke keďže deti sa mi smiali za moju váhu, pritom som bola úplne normálne dieťa keď som si prezerala staré fotky. A na zakladke už začali výsmešky za maličkosti ohľadom mojej tváre či tela, za ktoré sa teraz hanbím a snažím sa ich skrývať. Som už v teenagerskom veku čiže mám často potrebu sa porovnávať s dievčatami, ktoré sú krajšie a obľúbenejšie. Snažím sa byť ako ony lebo možno ma ostatní budú mať radšej, no nejde mi to. Pár rokov dozadu som zmenila školy, no ani to nepomohlo. Napred sa mi vysmievali za maličkosti ako dokonca hrubý hlas, neskôr to boli veci celkovo o vzhľade, že som ohavná a že zomriem sama. S tým mi nepomáhajú ani rodičia, keďže vždy keď sa im snažím niečo povedať, povedia že sa za seba nedokážem postaviť alebo že pár rokov si mám počkať a pôjdem na plastickú operáciu. Neviem čo mám robiť, už takto žiť nechcem. Za každú odpoveď budem vďačná. Michelle