Záškoláctvo

27.10.2016 / 15:27

Chodenie poza školu či blicovanie aj tak by sa dalo nazvať jedno a to isté – záškoláctvo. Väčšina z nás ho pozná, či už z vlastnej skúsenosti alebo zo svojho okolia. Akoby sa teda dalo charakterizovať? Aj vy ste určite mali pocit, že sa nachádzate v situácii, ktorá je Vám nepríjemná a chceli by ste z nej doslova ujsť. Presne takto by sa dalo vysvetliť správanie záškoláka. Všeobecne záškoláctvo môžeme chápať aj ako útek či únik pred nejakým problémom. Aj únikové správanie má niekoľko podôb v rozpätí od klasického záškoláctva až po dlhotrvajúce túlanie. Záškoláctvo sprevádza negatívny postoj ku škole, útek je chápaný ako prostriedok vyhnúť sa škole. Tu je potrebné zistiť dôvod, čo viedlo dieťa k záškoláctvu, či sa jedná o osobný problém alebo problém v škole; ďalej sú to reaktívne, impulzívne úteky, ktoré predstavujú skratovú reakciu na momentálne nezvládnuteľnú situáciu; tretiu kategóriu tvoria chronické úteky – opakované, plánované úteky, môžu byť výsledkom dlhotrvajúceho problému; a nakoniec je to túlanie – prejavuje sa dlhotrvajúcim opustením domova, ktorému zvyknú predchádzať úteky, často smeruje aj k ďalším patologickým javom ako sú krádeže, kriminalita.

Dieťa môže mať tiež psychologický problém, ktorý mu bráni ísť do školy – dieťa by aj chcelo ísť do školy, no niečo mu v tom bráni. No klasickí záškoláci jednoducho do školy nechodia, aj keď im zdanlivo v tom nič nebráni. Je potrebné si tak všímať s čím sa absencie dieťaťa v škole spájajú. Ak sa vyskytne jednorázovo, nemusí ísť hneď o záškoláctvo, môže sa chápať aj ako jednorázové nezvládnutie situácie. Keď sa však objaví opakovane, môže poukazovať na nízku úroveň dieťaťa zvládať záťažové situácie. Záškoláctvo môže mať rôzne dôvody a to napr. neschopnosť dieťaťa prispôsobiť sa školskému režimu – po dlhšej rekonvalescencii po chorobe, dôležitú úlohu zohráva aj postoj rodičov k školskej dochádzke; ďalej nechuť k aktivite dieťaťa v škole – dieťa sa v škole nudí alebo naopak učivo je pre neho príliš náročné; u dieťaťa sa vyskytujú poruchy učenia, ktoré mu zhoršujú prospievanie v škole; problémy v medziľudských vzťahoch – dieťa nemá dobré vzťahy s učiteľmi alebo so spolužiakmi, má obavy z trestu alebo vysmievania.

Čo sa týka veku, záškoláctvo sa považuje za oveľa vážnejší problém u detí na prvom stupni školy ako na druhom. Pri mladších deťoch to netreba brať na ľahkú váhu, deti v tomto veku obvykle školu ešte radi navštevujú a nemajú potrebu ju úmyselne vynechávať. Záškoláctvo by tak mohol vyvolať nejaký problém, o ktorom nechcú hovoriť, preto je potrebné venovať viac pozornosti ich správaniu a tráviť s deťmi viac času. Pokiaľ dieťa nejakým spôsobom školu odmieta, môže sa jednať aj o strach zo školy, prehnanú bojazlivosť až úzkosť. Dieťa tiež môže predstierať chorobu z obáv zo školy.

U starších detí sa záškoláctvo môže chápať ako určitá forma zaužívaného správania rozšírená medzi rovesníkmi, ako keby určitá „norma správania“. No ani tu nie je vylúčené, že sa chodenie poza školu nespája s nejakým problémom, ktorému sa dieťa vyhýba.

Pri riešení záškoláctva je dôležité odhalenie a postupné odstránenie príčin, ktoré ho vyvolalo. Aj keď dieťa spočiatku o tom nebude chcieť hovoriť, treba mu dať priestor a navodiť takú atmosféru aby sa necítilo ohrozené a mohlo o svojich problémoch otvorene porozprávať. Ak je to potrebné urobiť nápravu domáceho prostredia, ďalej snažiť sa porozumieť dieťaťu a jeho potrebám, možnostiam a schopnostiam, nestavať dieťa pred príliš ťažké úlohy, ktoré nezvládne, nevystavovať ho prílišnému tlaku.

Najdôležitejšie je neustále posilňovanie osobnosti dieťaťa, jeho sebavedomia, aby bolo schopné zvládať záťažové situácie, takisto aj kritiku voči vlastnej osobe bez ujmy. To by malo byť úlohou predovšetkým rodiny a domáceho prostredia. Snažiť sa udržiavať prostredie a atmosféru v rodine takú, aby sa v nej dieťa cítilo komfortne a nemalo potrebu unikania pred niečím. Dieťa by malo cítiť aj záujem zo strany rodičov o vlastnú osobu.

Zo strany rodičov je to venovanie sa deťom, všímanie si ich správania, mať ich pod kontrolou, či už školskú dochádzku alebo mimoškolské aktivity, nestavať sa k tomu príliš ľahostajne, pretože to v dieťati môže vyvolať pocit, že má až prílišnú voľnosť. Pripomínať dieťaťu motiváciu k učeniu, prečo má chodiť do školy. Treba si tiež uvedomiť, že dieťa kopíruje aj správanie rodičov, čiže dať dieťaťu dobrý príklad ako sa stavať k problémom, neriešiť ich útekom, či odkladaním.

Veď, kde inde by už deti našli lepšiu oporu ak nie vo vlastnej rodine, preto im treba poskytnúť také zázemie a zvoliť k nim taký prístup, aby nemali problém o hocičom hovoriť.

Bc. Ina Jungová

Zdroj:

Marie Vágnerová: Psychopatologie pro pomáhající profese

Vladimír Klein – Rastislav Rosinský: Sociálna pedagogika pre pomáhajúce profesie